Sumatra Aceh NATURAL - SVETLÉ praženie (200 g, zrnková káva)

Ďalšie informácie

REGIÓN: Stredný Aceh
FARMA: farmár Hendra + 11 farmárov z okolia
ODRODA: Abyssinia, Bourbon a Catimor
SPRACOVANIE: natural - suché
NADMORSKÁ VÝŠKA: 1400 - 1600 m n. m.
ZBER: ručný selektívny, 2024

Prečítajte si celý príbeh nášho výletu za kávou do Indonézie na našom blogu.

Náš kamarát Ladislav Király z blogokave.sk pripravil dlhý rozhovor s Lukom o jeho príbehu a putovaní Indonéziou. Začítajte sa do neho pri šálke dobrej kávy.

Ako sa začalo tvoje svetobežníctvo?

Ešte počas štúdia v Holandsku som odišiel na šesťmesačnú stáž do thajského Bangkoku. V korporáte, ktorý vyrába interiéry do lietadiel, som robil finančného kontrolóra. Bolo to hektické, pretože som býval v okrajovej časti mesta, kde boli len nejaké tržnice a lokálne streetfoody. Po anglicky tam nikto buď nevedel, alebo sa v tomto jazyku nechcel zhovárať. Cítil som sa ako Alenka v ríši divov, ale nejako som to zvládol.

Po návrate ma začala lákať Južná Amerika a podal som prihlášku na výmenný študijný pobyt v Buenos Aires, kde ma aj vzali. Vtedy to však prišlo. Odrazu som z toho akoby nemal radosť a môj vnútorný hlas mi hovoril, že tam nemôžem ísť. Celú noc sa mi to hnalo hlavou a nespal som. Doslova som to nechal tak, že vesmír mi dá odpoveď. Strašne ma ťahalo späť do Ázie, akoby ma tam mala čakať životná cesta. Keď som to koordinátorom pre výmenné štúdium oznámil, chytali sa za hlavu. Vraj je už neskoro, Argentína je vybavená a v Ázii je všetko plné. Ja som však za nimi chodil dovtedy, kým sa to nepodarilo.

Predpokladám správne, že ťa poslali do Indonézie…

Áno. Koordinátori obtelefonovali univerzity v Ázii a priniesli mi fantastické správy. Našli mi extra miesto na univerzite v krásnom sultánskom meste na strednej Jáve zvanom Yogyakarta. Mne bolo jedno, do ktorej časti Ázie pôjdem a napokon z toho bola Indonézia. Bral som to ako dôkaz toho, že tam na mňa určite niečo čaká. Dá sa to povedať aj tak, že Indonézia si ma sama pritiahla.

Čo je na Indonézii také čarovné?

Podľa mňa do veľkej miery ľudia. Indonézania sú obrovskí srdciari, aj keď samozrejme nie všetci. Sú veľmi priateľskí, hraví, spontánni, skromní, usmievaví, tolerantní, mierumilovní, žijú pre prítomný okamih a majú zmysel pre pomoc druhým. Plno pozitív, nie? Indonézia má inak 300 rôznych etnických skupín a každé etnikum má svoje zvyky, svoju reč, tradície, hudbu, odevy a jedlo. Je to vlastne akoby 300 krajín v jednom štáte, ktoré sú rozložené na 16 000 ostrovoch. Detailnejšie spoznanie tohto všetkého by netrvalo celý život, ale veľa, veľa životov. Ja však mám pocit, že som tu v niektorom z minulých životov už možno bol a teraz som si doprial ďalší. Žartujem. No a okrem toho mi samozrejme učarovala príroda a jej neuveriteľná rôznorodosť.

Indonézčanov si vychválil, ale počul som aj o ich horšej stránke. Napríklad o tej, že nie sú príliš spoľahliví a zodpovední.

Je to tak. Zásadný rozdiel oproti nám je v tom, že ľudia v Indonézii žijú v teplúčku a zrelaxovaným životným štýlom. Miestami ich voláme „lemurkovia“. Mnohí majú problém s dodržiavaním termínov a s nespravením vecí včas. Keď nedodržia dohodu, ani nemajú pocit zlyhania. Ich obľúbený výraz je besok saja, čo znamená, že stačí zajtra. Problém je v tom, že z jedného besok saja vie vzniknúť posunutie o pár dní alebo aj týždňov. Jednoducho sa treba často pripomínať.

Celý rozhovor nájdete na www.blogokave.sk